Karpathos
Vetrom ošľahaný druhý najväčší ostrov súostrovia Dodekanézy s rozlohou 301 km2 leží na virtuálnej polceste medzi Krétou a Rhodosom. Je scénicky úžasný a symbolicky rozdelený do dvoch úplne odlišných častí – južnej a severnej. Akousi pomyselnou deliacou hranicou sú najvyššia hora Dodekanézov vôbec Kali Limni (1215 m n.m.) a trošku severnejší Profiti Ilias (1168 m n.m.).
Ostrov je plný kontrastov. Severná časť je veľmi hornatá, posiata strmými, prevažne holými skalami, všetky usadlosti a dediny sú postavené na kopcoch – ako strážcovia svojej zeme – nazývané tiež „Pano Choria“, teda „Horné dediny“. Usadlosti v južnej časti, ktorá viac komunikuje so svetom, majú tiež svoje spoločné meno „Kato Choria“ – „Dolné dediny“. Najjužnejším bodom ostrova je mys Kastelo, severnou hranicou je ostrovček Saria (23 km2) – hornatý, tvorený hlavne vápencovými skalami, efektne doplnený starovekými ruinami. Miesto, kde na chvíľu zakotvia všetky lode, plávajúce okolo. Približne 50 kilometrov, ktoré návštevník prejde z juhu na sever, je zmesou úrodných zelených rovín, divokých pínií, rokmi naklonených silným či slabším vetrom. Za niektorou zo zákrut sa krajina odrazu mení na skaly, porastené suchými nízkymi trávami, prejde do úseku, kedy zvodidlami pri ceste sú len neidentifikovateľné bodliaky či mach. Až prídeme do časti, ktorá je divokou nehostinnou sivou krajinou – fascinujúce obrázky. V minulosti bol Karpathos omnoho zelenší, avšak nekontrolovanou ťažbou dreva a požiarmi v minulom storočí niektoré časti spustli a pásy ostrova sú zničené. Dedinky a usadlosti sú častokrát ukryté tak, že z mora ich ani nevidno – aj kvôli nájazdom pirátov v minulosti (typickým príkladom je Olympos). Pôsobia ako pevnosti, pôvodné domy boli kamenné, ručne postavené, prepracované s láskou do posledného detailu. Každý dom je ako malé múzeum – príklad bývania ostrovanov sa nájde dokonca aj v niektorých apartmánových domoch pre turistov. Vyzdobené krajkami, dečkami, dekoráciou, s farebnými fasádami, ozdobnými balkónmi a upraveným dvorčekom. V domoch typické tri schodíky, po ktorých sa vystupovalo na tzv. „soufas“ a „panosoufi“. Soufas bolo miesto na spanie, panosoufi priestor na šatstvo, výnimočne na spanie. Dom, kde nikdy nechýbajú fotografie rodičov a prarodičov. Všetko má svoje špeciálne pomenovanie, niekedy sa rovnaká vec volá v každej dedine inak – dialekt, ktorý nie je ani zrozumiteľný, avšak vždy je srdečný. Pri cestovaní Karpathosom vás nie raz prepadne pocit, že každá jeho dedinka, dokonca každý kopec má svoju vlastnú minulosť, svoje vlastné tradície, ktoré inde nenájdete. Hrdí domáci na severe, ktorí vás síce akceptujú, ale nesklonia hlavy pred turistami - spokojní so svojim neľahkým životom v horách, čo patrioticky a nekompromisne prenášajú aj na svojich potomkov. Modernejší južania, ktorí sú síce rozcestovaní doslova po celom svete, avšak každé leto prichádzajú so svojimi deťmi do rodného kraja v snahe nájsť im životného partnera práve odtiaľto. Miesto, kde v niektorých rodinách majetok manželov ostáva aj po svadbe rozdelený – dedia ho len prvorodený syn a prvorodená dcéra a to každý zvlášť len jedného z rodičov – syn otcov a dcéra matkin. Ak manžel zomrie a s manželkou nemal syna, vdova majetok svojho muža vracia jeho rodine – sestrám či bratom a ich potomkom. Viac vybudovaná a úrodná južná časť ostrova je domovinou väčšiny populácie, z ktorej veľká časť sa na ostrov vrátila v 70. a 80. rokoch minulého storočia ako generácia potomkov karpathosčanov ktorí emigrovali do USA, Austrálie, Egyptu či Sudánu. Veľká emigrácia bola v 20. rokoch – ostrovania sa roztrúsili po celom svete, avšak akokoľvek ďaleko boli, nikdy nezabudli na svoju rodnú zem. V cudzine zarobili množstvo peňazí, s ktorými sa oni alebo ich deti vrátili „domov“, aby ich práve tu investovali do pozemkov, domov a zveľadenia svojho ostrova. Vybudovali kostoly, školy, nemocnice, centrá kultúry i celé dediny. Nikde inde sa nestretnete s tak silným lokálpatriotizmom ako na Karpathose. V tejto časti ostrova si našlo miesto aj hlavné mesto – Karpathos. Každý – domáci i turisti ho však poznajú pod názvom Pigadia (pigadi v gréčtine znamená studňa). Stále sa rozrastajúce centrum obchodu i ostrovnej kultúry je aj hlavným prístavom, má šarm a osobité čaro. Nedá sa nespomenúť viac ako 2 km dlhú pláž Xenonas a mnoho možností ubytovania i zábavy popretkávané históriou. Hlavná cesta z Pigadie smerom na západ vedie cez malebné horské dedinky. Jednou z nich je Menetes – amfiteátrovo postavené – traduje sa, že práve tu sa usídlili prví ostrovania vôbec, s ikonami Svätej Panny Márie. Cesta končí na západnom pobreží v Arkasa – jednej z bohatších dedín ostrova. Južnejšie za zmienku stoja určite známe turistické letovisko Amoopi, Afiarti – raj pre surferov aj so školou pre vyznávačov tohto vodného adrenalínu.
Medzinárodné letisko je postavené takisto práve tu. Smerom na sever od Arkasa sa nedá minúť Finiki – známe výbornými tavernami s čerstvými rybami a morskými špecialitami. Severnejšie od Finiki sa cesta stočí do vnútrozemia, kde pyšne stoja mestá a dedinky ako Pyles, Othos, Aperi, Volada – krížom až po východné pobrežie. Aperi - až do 19. storočia hlavné mesto ostrova je jeho pýchou. Stoja tu upravené domy v úzkych uliciach, mnohí z ich majiteľov dodnes žijú v USA a prichádzajú sem na celé letá aj s rodinami, práve tu je aj stredná škola a sídlo arcibiskupa. Domy sú krásne vyzdobené a v dokonalom poriadku. Ak by niektorý z nich vyzeral neupravene, je to hanba pre jeho majiteľa a hneď sa o ňom klebetí po celej dedine. Volada je jednou z najstarších dedín na ostrove a pripomína folklórne múzeum, s tavernami a kafetériami. Tu nájdete dom, ktorý má údajne najväčšiu záhradu s figami a práve tu si nenechajte ujsť dobrú kávu. Ďalšou zastávkou môže byť Pyles – biele mestečko vďaka jeho nabielo sfarbeným domom, v dokonalej harmónii s farebnými kvetmi a s prameňmi pitnej vody. Mnohí z tunajších domácich žijú v Austrálii – hovorí sa o nich, že sú veľmi hrdí a na starobu sa nastálo vracajú práve sem. Rodáci z Othos vraj mnohí žili v Afrike. Dedina je postavená 650 m n.m. a je chudobnejšia, viac skúšaná rokmi. Domy sú striedmejšie, majú atmosféru domova a aj tu sa nachádza fontánka s prameňom pitnej vody. Pre všetky dedinky je typické malinké námestie, vodné pramene s pitnou vodou. Z jednej do druhej vedie kľukatá cesta a každá z nich má osobitý ráz – možno aj podľa toho, kam emigrovali pôvodní obyvatelia, ktorí neskôr akoby určili podobu každej z nich. Západná strana Karpathosu je zelenšia a sychravejšia. Divoké pobrežie ponúka zhora pohľad na malebné pláže, na ktoré sa však nedá z pevniny dostať a tiež nádherné skalnaté zálivy – od letiska takmer až po Lefkos. Dlhý tenší „prst“ ostrova na severe je takmer úplne neúrodný, hornatý a jeho hlavné sídlo – Olympos je najunikátnejšou dedinou v celom Grécku, čo sa tradícií a folklóru týka – je snom i cieľom kulturológov z celého sveta. Cesta do Olymposu bola dostavaná len v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Aj keď dnes je trochu povážlivé nazvať ju cestou. Za horskou dedinkou Spoa, ktorá stojí vysoko v kopci a je akousi vstupnou bránou do severnej časti, sa asfalt zmení na divokú, prašnú a krivoľakú kamenistú cestu. Je plná jám a nerovností a takto vedie niekoľko kilometrov až do Olymposu. Pokiaľ nemáte džíp alebo iné terénne auto, ani tam neskúšajte ísť. Lepší výber je v tomto prípade trasa cez more. Loď pohodlne zavezie turistov do prístavu Diafani, odkiaľ sa pokračuje autobusom do spomínaného malebného Olymposu. Hudba a folklór je prúdiacou krvou Karpathosu. Hudobné nástroje, piesne, tance ... celé leto je plné folklórnych festivalov, koncertov, divadelných predstavení v každej časti ostrova. Karpathos má bohatú a dlhú históriu vďaka jeho strategickej polohe. Pôvodný domov Titanov prešiel ako takmer všetky grécke ostrovy rôznymi nadvládami. Pri spoznávaní ostrova sa nájdu historické artefakty z rôznych období, roztrúsené po celom Karpathose, najviac v južnej časti. Ostrovné cesty a usadlosti odhaľujú mnoho bazilík – Aghia Anastasia v Arkasse, Afoti či Aghios Minas v Pigadii, Aghia Sofia na Sarii a mnohé ďalšie, ktoré majú významnú historickú hodnotu. Nespočetne veľa kostolov, chrámov, kláštorov odhalí celý ostrov. Výrazne prosperoval v období Dórov, ktorí ho nazývali „Tetrapolis“ – so štyrmi hlavnými centrami. Patril k aténskemu spolku, k Rhodosu, tesne pred novým letopočtom (cca 40 rokov pred Kristom) padol do rúk Rimanom, okolo roku 1000 n.l. prináležal spolu s Kasosom Kréte. Bol okupovaný a ovládaný aj Benátčanmi - počas „benátskeho“ obdobia bol Talianmi nazývaný „Scarpanto“ a vtedy tu žilo len okolo 300 obyvateľov. V 16. storočí po vojne Turkov a Benátčanov padol na štyristo rokov pod nadvládu Turkov. Až od roku 1947 ostrov spolu s Kasosom a Sariou definitívne patrí Grécku. Neodmysliteľnou ozdobou Karpathosu sú nepochybne pláže. Na pobreží „karpathosského“ mora sa nájdu nezabudnuteľné miesta – 160 kilometrov pláží každého typu pre všetky chute. Kamienkové s ploskými kameňmi, okruhliakové, s hrubším či jemným pieskom, popretkávané nádhernými scenériami skalnatých prírodných zálivov, kde končia skaly priamo v mori. Len zopár názvov: Kyra Panagia, Amoopi južne od hlavného mesta, Afiarti – raj pre surfistov – neďaleko od letiska, Apella – s jemným pieskom na východnom pobreží a s kostolom Agios Lukas, Achata (známa aj ako Ahata), Xenonas v Pigadii (dlhá viac ako 2 kilometre). Na západe – Finiki či malebný Lefkos s niekoľkými plážami rôznych typov. Tu sa kúpete a opaľujete doslova vedľa histórie, kostola, kultúrnych pamiatok a skál s jaskyňami. Akékoľvek, aj tie najkrajšie slová nedokážu vystihnúť skutočnú krásu Karpathosu. Zavrite oči a predstavujte si, aké to tu bolo v minulosti – neporovnateľné s iným miestom na svete. Ideálne pre tých, ktorí nehľadajú luxus a bohatý nočný život, ale pokoj a obyčajné radosti života.
Online info:
http://www.sunvia.sk/cestopisy/karpathos/
Všeobecné turistické informácie
Vitajte na Karpathose
Oficiálna web stránka ostrova
.jpg)
